Rolničky na Tónech cest v Ostravě ( Dušan Franců, 8.12.2001, www.rolničky.sk)
5.12.2011
Pozvanie od skupiny Tempo di vlak sme mali už dosť dlho a náležite sme s pripravovali. Julinka dostala nové šaty, Medveď zvýšené tréningové dávky a pán Chudík v dielni pripomenul nášmu autu, že má byť spoľahlivé.
Vo štvrtok v Bratislave napadlo asi 15 centimetrov snehu, čo znamenalo úplnú katastrofu. Cestári sa pustili do práce s veľkým elánom a pozhŕňali sneh na električkové koľaje, takže čosi kdesi aj vykoľajilo. Napokon vo štvrtok večer bolo jasné, že autom nepôjdeme. Stretli sme sa preto v piatok napoludnie na stanici. Pripadali sme si ako blbci, keď sme tam stáli so všetkými báglami a haraburdami pod modrým nebom a v ostrom slnečnom svite.
Vrátili sme sa s Medveďom k nám domov, vyhrabali auto zo snehu a až potom sme konečne vyrazili na cestu. Na hranici sme najprv trištvrte hodiny čakali, zato potom som omylom ušiel najprv policajtovi a následne aj colníkovi. Zistil som, že ani českí policajti nemajú radi, keď ich ignorujete.
Večerali sme v akomsi motoreste neďaleko Olomouca za značne priateľskú cenu a do Ostravy sme dorazili po šiestej večer. Kultúrny dom Gama stojí na škaredom sídlisku, ale znútra je celkom pekný.
Privítali nás Zajíc a Alenka Kučerová zvaná AlíK, ktorí dokopy tvoria akýsi background skupiny Tempo di vlak. Organizujú všetko dianie okolo tejto skupiny a treba povedať, že dobre.
Minimálne raz do mesiaca usporiadajú koncert, kde hrá Tempo di vlak a ešte nejaký hosť. Majú celkom dobrého konferanciéra a každý koncert je sojený ešte s nejakým \“nekoncertným\“ dianím pre spestrenie. Buď je to nejaké premietanie obrázkov či videa, alebo, ako teraz, výstava akýchsi výtvarných diel a tak trochu aj vianočná besiedka s ozdobami a zákuskami. účastníci koncertov dostávajú klubové preukazy a za každú účasť na koncerte dostávajú do preukazu pečiatku. Následne pri niektorých drahších koncertov s hviezdnym obsadením za tieto pečiatky obdržia zľavu na lístok.
Veľmi nás potešilo, že sme v sále objavili gitarovú brložnicu Ibaivu. Veru, náš fan klub je malý, ale verný až za hranice! Naše vystúpenie bolo doslova tragické. Celá kapela patrí na ľavé krídlo… Hrali sme mizerne, spievali falošne, zabúdali text a podobne. Ocenil som výhodu dvanásťstrunovej gitary, keď mi počas pesničky praskla struna \“E\“. Nevadííí! Mám ešte jednúúúú!
No proste bol to des. A tí ľudia celkom zdvorilo tlieskali a vypýtali si aj prídavok. Dokonca skúpili väčšinu cédéčiek a kaziet, asi preto, aby si vypočuli ako to má naozaj vyzerať.
Po skončení koncertu nás odviedli naši hostitelia do pivovarskej reštaurácie, kde sme posedeli asi tak sve hodiny. Nebola to bohvieaká zábava, pretože my akosi v podobných zariadeniach nie sme práve doma. Odtiaľ nás AlíK odviedla k sebe domov. Pokecali sme a zaliezli chváliac Ibaivu. Predtým som ale strašne zjazdil Medveďa, ktorý opäť domrvil sklz v pesničke Kaluže. Následne som ho niekoľkokrát skúšal, či vie, na ktorú slabiku to má spraviť. Ešte keď zaspával, som ho zobudil vrhnúc sa na neho s otázkou \“Na ktorú slabiku?\“
Ráno pre nás prišlo o štvrť na dvanásť. Vrhol som sa na Medveďa: \“Na ktorú slabiku?!\“ Odpovedal správne\“Po!\“ Vzápätí sa začal škrabať na hlave, lebo zabudol, v ktorej pesničke…
Keď prišiel Zajac, rozlúčili sme sa s Ibaivou, ktorá sa vracala už domov a my ostatní sme sa odtrepali do Karvinej. Mrzlo až prašťalo a tak sme sa na našich letných pneumatikách radšej veľmi neponáhľali. Dva týždne dozadu sa totižto pri ceste do Ostravy vybúrala skupina Magison. Spravili kotrnelec, auto bolo na šrot a speváčka skončila v špitáli s prasknutým stavcom. My sme boli úspešnejší a do Domu detí Juventus sme dorazili celí. Zložili nás do izbietky za barom, kde sme mali úplný kľud a starali sa o nás úplne špičkovo. Kŕmili nás, napájali nás a boli na nás strašne dobrí.
Okresná prehliadka folkových, trampských, country a podobných muzikantov \“Totýmek\“ bola veľmi rôznorodá. Keďže sme mali hrať hneď po prestávke, boli sme pripravení už pri poslednom vystúpení pred ňou. Boli to dvaja chlapci, ktorí hrozne hrali a spievali kameloťácke pesničky. Vrchol ich vystúpenia však prišiel až keď skončili. Totižto jeden ich kamarát ich hecoval, že sú mäkkí a že súťažiť nepôjdu. Stavil sa s nimi, že ak na to javisko vylezú, dá sa ostrihať dohola. No a prehral a konferanciér Pepa Mlok Grimm ho pozval na javisko, aby to priznal. Následne povolal kvalifikovanú holičku, ktorá ho pretvorila na skinheada, kým celá sála spievala \“Když mě brali za vojáčka, stříhali mě dohola…\“
Naše vystúpenie prekvapilo najmä nás samých. Zvukár Stanislav Večerka odviedol excelentnú prácu. Taký famózny zvuk sme snáď ešte nezažili a pripadalo nám, že tak dobre sme ešte nehrali. Odchádzali sme z javiska vyšší o pol metra sebavedomia… Teta barmanka nás potom nakŕmila rezňami, nad ktorými Miloš predniesol stručný, hodnotiaci prejav, po ktorom sme od rehotu padali pod stôl. Tempo di vlak sa s nami rozlúčilo a okolo pol ôsmej sme vyrazili domov, pekne pomaličky, ale bezpečne. Napokon to teda všetko dobre dopadlo, aspoň nám to tak pripadalo.